Veľký Peterklín a ex-cesta k Vápennej
Ešte niekedy začiatkom mája, sme celá partička absolvovali výpravu zo Sološnice na Vápennú, s tým, že sa dorazíme Veľkým Peterklínom.
Nanešťastie pre nás a pre obrovskú radosť Janíčka, nás chytila búrka s krúpami a cestu sme museli predčasne ukončiť, bez tohto výstupu. Hrozitáááánsky mi z toho bolo smutno, lebo iné trasy ma v okolí moc nebrali. Ale ako sa vraví, všetko má svoj dôvod a pri surfovaní po mapách ma zaujala jedna neznačená trasa na Vápennú, vedúca po starom chodníčku, s bývalým červeným značením. Ten vedie priamo cez Malú Vápennú s vyznačenými vyhliadkami. Ho hoooo, tak to už som hádzala veci do batohu, natiahla si kolenačky a vyrazila do Sološnice, kde som si konečne mohla vybehnúť na ten Peterklín a potom hurá, dobrodružstvo!
Na princeznú som sa odviezla až k Sološníckej doline, kde som nechala halinku a po modrej značke smerovala na rozhľadňu. Je to nádherný výstup: stojíte v doline a pred nosom máte strmý kopec, na ktorý treba proste vyjsť 😀 A tak som šľapala a šľapala, šmýkala sa na všetkom možnom, vyťahovala sa pomocou koreňov stromov, až kým som nevyšla hore. Tu som prešla po zelenom koberci hrebeňa k vytúženej konštrukcii, vyliezla hore a v sprievode otravných múch si užívala nádherné výhľady.
Ak si niekto myslí, že zísť dole z kopca je ľahšie, tak to zrejme nebol tu. V každom prípade sa mi to zázrakom podarilo, hoci dva krát po riti, a už som aj ďalej bežala po červenej trase k neznačenej cestičke. Najprv som si vyšla na prvú vyhliadku, pozrela smerom do neba na druhú vyhliadku, a tešila sa na to, čo ma tam čaká.
Podľa pohľadu sa splnili očakávania a tak, ako to vyzeralo, aj výstup bol po kameňoch. Na vrchole skaly na mňa zasvietilo ošúchané značenie starej červenej trasy, ktoré potom občas na mňa mrklo aj na stromoch v lese.
smer Malá Vápenná 
Tak toto je fakt prenádherná Malokarpatská časť a Malá Vápenná prináša úžasný zážitok. A keďže som prahla po dobrodružstve, tak som určite nebola z tejto stránky sklamaná, nakoľko sa po dažďoch vybujačila príroda a čakal ma pochod po úpätí skál, naprieč hustým porastom, s kde tu občasným náznakom nejakej cestičky. Adrenalín som mala v krku a všetko možné rastlinstvo nalepené na nohách. Nevraviac o hadoch, ktoré som občas zahliadla a neboli to teda žiadne malé jašterky. Srdce mi bilo a nohy sa kĺzali na kameňoch či konároch, ktoré neboli v húštine vidieť, až kým som sa konečne nenapojila na oficiálnu trasu, kúsok od tretej neznačenej vyhliadky. Tu som už cítila vrcholový vietor Vápennej, na ktorú som šťastná vyskočila.
Po výdatnom obede a príjemnej konverzácii s druhým rozjímajúcim chlapíkom, som pokračovala ďalej po zelenej trase, cez križovatku Pri obrázku, až ku Sklenej hute. Nakoľko leto udrelo a slniečko pálilo, aj vody ubúdalo rýchlejšie. Preto som sa tu šťastná rozbehla k studničke s vodou a blažene logala príjemnú vodičku.
Okrem vodnej záchrany ma šípky znavigovali na modrú trasu smerujúcu k Sedlu Skalka. Je to veľmi príjemná prechádzka popri plote, ktorý oddeľuje Zvernicu Biela skala s pohľadom na nedotknutý les.
Na Sedle Skalka som preskočila na červenú Cestu hrdinov SNP a úspešne dorazila späť k halinke, kde som si v altánku spapala olovrant a vybrala sa domov za Janíčkom.
Pre lenivejších sa dá trasa skrátiť a Pri obrázku prejsť po žltej asfaltovej ceste späť do dediny. Tak, ako sme išli v máji…
