Na návšteve v Pezinku
V minulom zápisku som na konci zliezla do dedinky Pernek cez Pezinskú Babu. Dnes som sa rozhodla, že svoju typickú vandrovku trošku pozmením a pôjdem z hora dole a späť si to vyšľapem smerom hore. Táto Baba sa mi celkom pozdávala a preto som si ju vybrala za svoj štartocieľ. Halčou som sa zviezla na obrovské parkovisko a začala svoju osmičkovú púť smerom dole, do Pezinka. Zvolila som si rýchlu trasu po modrej značke, ktorá viedla cez zaujímavé prekvapenia. Domáci určite vedia, že je to pekná rodinná túra.
Už vjazd do lesa bol super, lebo ma na ceste čakal tento krásny Slepúch a tabuľa, o ktorú by som niektorým jedincom oplieskala hlavu.
Pozdravila som kamoša a mašírovala ďalej. Cesta lesom ma priviedla k rázcestiu so svätým obrázkom pri lavičke s pekným výhľadom, ktorý ma sprevádzal až do zmiznutia medzi stromami.
V spomínanom lese ma čakalo opäť príjemné prekvapko v podobe tohto milého arboréta s rastlinkami a popiskami.
Chvíľku som sa tu pomotkala a pokukala čo to tu máme za nádheru. Vyrušilo ma ale pár srniek a uvedomením si času som sa pobrala preč, nech ich neruším. Bežala som teda ďalej, kým som sa neocitla pri kalvárii.
Na lavičke som doplnila sily vodou a pokračovala behom ďalej po modrej. Na malom rázcestí bola šípka s vyhliadkou, tak som si samozrejme vyskočila hore a keď som uvidela lavičku s výhľadom na celý Pezinok, spomenula som si na kamoša Viktora, ako nás na tomto mieste, pred dlhými rokmi, chytila strašná búrka. Touto cestou ťa srdečne pozdravujem a rada by som ti pripomenula, že som na naše magnetky nezabudla.
Zaspomínala som si na staré časy trávené v tomto krásnom meste a pokračovala dole svahom na rovinu. Áno, zdola sú kopce tiež krásne… Inak, Eviček, neboli sme práve tu na víne a levanduli?
Každopádne to bol tiež veľmi zaujímavý večer 😀
Prešla som kolečko okolo Rozálky, kde som sa napojila na červenú a cez sídliská prešla k Zumbergu, ktorým začína moja žltá trasa smerujúca k ospevovanému miestu, kde aj tak raz všetci skončíme. Dnes som si tu ale dala iba obed na lavičke pod stromom.
Spokojne napapaná som sa tešila na výšľap hore. Troška zmeny predsa nezaškodí. Cestu mi spríjemňovali takéto tabule s informáciami o histórii tunajšieho baníctva a zaujímavé zrúcaniny.
Je to veľmi pekná a príjemná cesta. Užívala som si ju a vôbec mi nevadilo, že ide hore. Prechádzala som opäť okolo krožovatky ciest Žilová, ktorú som míňala cestou dole.
No teraz som sa držala žltej, vedúcej aj okolo chatkovej oblasti a minule prejdenej Šenkárky, kde je chata a posedy na lúke.
Na troch kamenných kopcoch ma k cieľu zvrtla červená značka. Nohy ma tu už akosi začali pobolievať, skučalo mi v bruchu a pomaly ma začal opúšťať entuziazmus. No keď som vyšla k značke Konské hlavy a uvidela tento úkaz, chytil ma druhý dych so záchvatom smiechu.
Je tu vytvorený aj malý posed s možnosťou opekania. Na chvíľu som teda uľavila nohám, zbodla pamlsok, pohladkala vysmiate hlavy a išla ďalej.
Kúsoček za hlavami je cestička k peknému výhľadu na záver túry.
Bola to veľmi zaujímavá, krásna trasa a určite super aj pre detská. Na výlety ale odporúčam ísť opačne, lebo aj mesto stojí za návštevu a po túre vždy dobre padne fajnová papanica s vychladenou kofolkou.
