Kamenné vráta – Peprovec – Kukla (OTO24)
Po úspešnom zdolaní Malokarpatskej jedenástky som pocítila istý druh úľavy. Asi ako úspešne spravené štátnice, alebo také niečo. Ha, ale čo teraz. Jasné, že po Karpatoch behám aj naďalej, len tak na raňajky, alebo obedy s krásnym výhľadom. Lenže, chýba tomu niečo. Už to nieje len o skúmaní neprebádaných miest, ktoré prinášajú síce úžasný zážitok a adrenalín na mimoznačených trasách, ale aj o prekonávaní výziev.
Ako som si tak pozerala trasy, kam by som sa mohla pobrať na ďalšiu misiu, prišiel mi do wellnesska chlapík, ktorý je tiež nadšený MK turista a zasvätil ma do OTO 24. Ja doteraz nechápem, ako mi niečo takéto mohlo ujsť, no som šťastná prešťastná, že mi o tom povedal. Je určitý zoznam 24 vrcholov, ktoré treba prejsť a za odmenu dostaneme odznačik. Toto ma v momente uchvátilo, lebo mi to vyplnilo chýbajúci kúsok entuziazmu a sranda môže začať!
Kršlenicu a Veľký Peterklín som splnila, takže tam už ísť nemusím. Aj na Kukle som bola, ale akosi mi ušla fotka rozhľadne a tak som si ju musela prejsť zas, čo mi ale vôbec nevadí.
Takže, ak idete do toho so mnou, trasa na Kuklu je buď takáto, aj s návštevou hradu Červený kameň:
Alebo dnešná trasa, aj s ďalšími dvomi cieľmi: Kamenné vráta a Peprovec.
Odsvišťala som turbínu Na Zochovu chatu, odkiaľ som si vyšľapala na Veľkú Homolu. Na samom vrchu rozhľadne som si vychutnala pokojné raňajky a rozjímala v tichu a samote. Po tejto krátkej meditácii som pokračovala dolu svahom cez Troch Jazdcov, kde som bola pred týždňom napadnutá hojnom komárov. Preto som dnes radšej prchala ďalej ku križovatke ciest, na ktorej som GPSkou prešla na neznačenú trasu vedúcu k vrátam. Cesta je to úchvatná, popri obrovských kamenných bralách s čarovnými paprskami vychádzajúceho slnka.
Kamenné vráta sú ako vystrihnuté z rozprávky a pripomínajú vchod priamo do pekla. Je tu aj posedeníčko pre opekačov, čo umocňuje pocit vetriacich lúpežníkov. A tak som sa radšej vrátila späť na rázcestie, odkiaľ som prešla vyšľapanou skratkou na červenú trasu. Po nej som išla kúsok a opäť som skĺzla vyšľapanou skratkou, na modrú trasu.
Podľa mapy, by mala byť cestička na Peprovec od žltej, ale ako som si tak kráčala, popod Peprovec, udrela mi do očí cesta, ktorá by podľa GPS mohla viesť priamo na vrchol. Nebolo to síce úplne tak, každopádne som si ušetrila obchádzku a ocitla sa na vrcholku Peprovca. Juch!
Z neho bol krásny výhľad na skalku, cez ktorú by mala viesť spomínaná cestička. Medzi nami bola ale tráva vysoká ako ja a radšej som si to chcela zliezť späť na modrú trasu. Volačo mi ale hovorilo, aby som tam predsa išla. Je tak vábivá a aj trasa by bola kratšia. A tak som zdvihla ruky a brodila sa hustým suchým porastom až ku kameňom.
Tá krááása ľudia zlatí! A dobre som urobila, že som sem išla, lebo som tu našla dôležitý odkaz pre moju púť.
Zišla som dole, našla cestu a odkráčala si to na moje obľúbené Zámčisko. Tu som si dopriala obed a trošku oddychu.
Zo Zámčiska som si to šinula po modrej k ďalšej skratke, ktorá ma naviedla na červenú trasu, vedúcu k rázcestiu Medvedia skala. Tá ma odprevadila na modrú trasu, vedúcu k tretiemu bodu. Cestu mi spríjemňovali nové zážitky, ako napríklad zaujímavý chrobáčik, skalnatý štverák, či samotná Medvedia skala s kotvami pre horolezcov, Modranský náučný chodník so šachtami a štôlňami uprostred zelených kopčekov, či úspešný výstup na Kuklu, na ktorej bol upišťaný hlúčik detisiek.
Rýchlo som nacvakala čo som potrebovala, hoci som sa tentokrát nedostala úplne hore na rozhľadňu, lebo šak museli tam 10 minút rozoberať každý bod výhľadu, a prchala som preč. Toľko detí, človek aby sa kvôli nim aj začal báť chodiť do lesa.
Spät som si to už stočila na Troch kopcoch po žltej k halinke a šťastná bežala domov piecť koláč, z ktorého predstavy mi už polku túry tiekli sliny.
